Na začiatku blogománie (hovorím o Slovensku), keď bol ešte fenomén v plienkach a blogerov ako šafranu, nemálo bolo takých, ktorí sa snažili prečítať všetky blogy vycapené za deň. Bolo to niečo nové, zaujímavé a mnoho blogerov má svoj osobitný štýl. A v blogoch sa zjavuje aj to, čo sa do denníkov a časopisov (z rôznych dôvodov) nezmestí.
Dnes sa to už nedá. Neviem si predstaviť toho/tú, ktorý/á má čas na lektúru toľkých článkov na PC. A občas aj žalúdok... No, ale napadlo ma nedávno, že niekto si snáď čas nájsť musí. Lebo blogovanie to je príval informácií. Všehodruhu. A informácie sú dôležité. Nie pre každého jedinca, hoci každý článok (blog) nás môže naučiť niečo nové, čo nás buď vedomostne či esteticky obohatí alebo vystríha pred nejakou realitou. A keď nie, ak je to naozaj zlý článok, aspoň máme vzor ako nepísať. Aj to je obohatenie!
Isteže, blogových portálov je už viac a nie sú iba doménou vydavateľov periodickej tlače. Ale mám (môj čisto súkromný) dojem, že tieto (denníkarske) portály sú verejnosťou najsledovanejšie. A nie iba autormi blogov a širšou základňou ich obdivovateľov, známych či bežných, anonymných čitateľov. Ak si vezmeme ako základnú premisu fakt, že niektoré štátne štruktúry napĺňajú svoj zmysel iba preto, že pracujú s informáciami – s ich zberom, triedením, analýzou, porovnávaním, spracúvaním a pravdaže archivovaním -, myslím si, že je viac ako samozrejmé, že sa zameriavajú aj na blogové portály. Primárne na tie v SME a v Pravde, kde sa najčastejšie vyskytujú témy ako politika, ekonomika, sociológia, náboženstvo, zdravotníctvo, sexualita, doparava, život v zahraničí, mediálne záležitosti a vôbec celá tá nepopísateľná škála nespokojnosti obyvateľstva.
Pre bežného recipienta, čitateľa, je každodenný zhluk (čoraz väčší) tém a udalostí, názorov a kritík, atď., priam unavujúci a nemá tendenciu porovnávať, vyberať (spoľahne sa napr. na výber NAJ-) a hľadať súvislosti. Ale čo keď niekto taký je??? Zaškolený, vyučený, skúsený profesionál? Niekto, kto vie abstrahovať potrebný informačný náboj z akéhokoľvek textu, zaradiť ho na príslušné miesto a... A ani si neviem predstaviť na čo všetko sa dajú použiť informácie získané z našich – blogerských – nápadov, kritík, hnevu a (seba)odhalení.
Možno ani ONI nečítajú všetko. A všetkých. Možno im stačí iba dobre nastavený filter - kľúčové slová ako bomba, atentát, prezident, atď. známe z bežnej literatúry môžu byť obohatené o oveľa širší diapazón výrazov. Možno už dávnejšie majú vytypovaných konkrétnych pisateľov (tých najväčšich nespokojencov) aj s ich nickmi v diskusii a pravdaže IP adresy počítača/ov. Ako ináč? Dnes si iba tí naivní nahovárajú, že môžu byť celkom anonymní. Iba ak by furt písali z internetových kaviarní (na striedačku), ale ani tam nemáte istotu, že nie je zaistený dozor nad tokom dát... A možno že ONI majú dosť ľudí a času a teda zdrojov, aby čítali všetko. A vyberali, a triedili a analyzovali. A odkladali. Každá informácia sa raz môže zísť, nie? Veď je to také ľahké... Stačí si iba zapnúť počítač.
To sa pravdaže nemáme ako dozvedieť. Či to takto funguje. A to je dobre! A teraz nehovorím proti sebe. Lebo ak by sme sa to dozvedeli, predmetné inštitúcie by stratili nielen svoju tvár ale aj poslanie. A je dôležité aby o to neprišli, lebo sú v každom štáte potrebné na zber iného druhu informácií.
Nečudoval by som sa však – vyššieho záujmu zo strany istých kruhov -, najmä v prípade SME, ktoré už od svojho vzniku mnohým vplyvným ľuďom leží v žalúdku. A tak sa môže stať, že automaticky každý, kto sem prispieva (hoci s názormi denníka môže brutálne nesúhlasiť) sa môže stať „podozrivý,“ ak viete čo tým myslím. Rozmýšľali ste o tom? Že raz možno príde čas, keď niektorý z blogerov sa dostane do dôležitej funkcie. Akejkoľvek. A príde chvíľa, že niekto s jemu vlastnými zámermi mu pripomenie vlastné slová a riadky (je jedno v akom kontexte boli napísané). Môže sa blogovanie stať akýmsi balastom našej minulosti? V istom kontexte áno (záleží aj od toho čo a ako píšeme). V kontexte toho, že všetko sa dá zneužiť. Keď sa chce. Dúfam, že k tomu nikdy nedôjde. A že pod ťarchou takýchto úvah sa blogeri nezačnú venovať autocenzúre. Bola by to škoda! Naozaj.
A tak dúfam, že tieto moje úvahu budú navždy jalové a verím, že systematické spracúvanie dát a údajov z našich blogov zostane IBA na pleciach sociológov, historikov a trebárs etnológov či mediálnych analytikov. Ktorí raz budú aj vďaka blogerskej vášni vedecky analyzovať a dokumentovať tento kúsok našich dejín. Podkladov už teraz majú habadej!
P.S.
A dúfam, že naša kolegyňa vyhrá boj s právnymi veternými mlynmi na Slovensku, že sa bude naďalej tešiť zo svojich ratolestí a rýchlo sa sem vráti, medzi nás, v celej svojej kráse, humornosti a úprimnosti.
