Keď mi Majka povedala, že pôjdeme spolu k odborníčke na predpôrodné záležitosti okamžite som si spomenul na americké filmy a seriály (Ross Geller), kde ONI pomáhajú stonať a vzdychať, kým ONY akože rodia. Bolo to ináč a vlastne celkom poučné a ešte k tomu aj zábavné.
Z celej budúcorodičovskej „seansy“ mi utkvelo v mysli najmä heslo našej expertky na pôrody: „Don´t panic!“ Opakovala to viackrát a pri rôznych opisoch situácie, ktorú načala od geometrie panvovej kosti a ženského lona a končila popôrodnými depresiami, keď asi tak do troch dní po dni D vyprchá z ženského tela všetok endorfín a adrenalín a s príchodom opravdového mlieka prichádzajú aj čudné psychické stavy. Stará ľudová múdrosť na adresu novorodičiek, že „mlieko jej udrelo do hlavy“ má teda vedecké opodstatnenie! A návod ako to prekonať? „Len sa vyplačte! Nešetrite vankúšmi! Ale je výborné ak si niekde v kútiku mysle zachováte zmysel pre humor...“ Hmm. A pre manželov tiež súca rada: v takýchto chvíľkach nič neriešte! Neurážajte sa ak vám žena otrieska kyticu o hlavu, že farba kvetov je príšerná, alebo ak vás sprdne, že ste tú kyticu kúpiť zabudli. A podobne. Ten stav čoskoro prejde.
V miestnosti, kde moja manželka chodí na také tie cvičenia s loptou, opieranie sa o rebrík zo školskej telocvične, ležanie na banánových vankúšoch (kvôli ich tvaru) a čojaviemčoešte, bolo asi päť manželských párov. Okrem nás, všetko prvorodiči. „Najskôr vám vysvetlím mechaniku a fyziológiu pôrodu,“ začala naša expertka, ktorá dodala, že sama je matkou a teda rodila a naozaj vie, aké to je. Upokojujúca informácia. Ako pomôcku mala repliku ženskej panvovej kosti a obrázok prierezu maternicou s plodom vnútri, pupočnou šnúrou, placentou a pravdaže vagínou. No. „Moja päsť je zhruba vo veľkosti detskej hlavičky,“ povedala a tak sme mali pred očami film o tom, ako sa decko derie von, aká má byť správna poloha, aké zdržania vznikajú, keď má bábo hlavu otočenú nabok a verte mi, keď vám pred očami niekto šibrinkuje päsťou v panvovej kosti je to veľmi uveriteľné!
Po obšírnom vysvetlení ako sa decko správa v bruchu (do siedmych mesiacov si tam vraj pláva voľne ako delfínik!) plnom plodovej vody ako funguje výmena výživných látok a ako rýchlo bije srdiečko bábätka pri pôrode (2x rýchlejšie ako to naše), došlo na otázky o pupočnej šnúre. Dôležité. Ale vraj ani pupočná šnúra dvakrát omotaná okolo krku nie je žiadna tragédia (nič s tým nenarobíme, aj keď to zistíme – ak vôbec - pred pôrodom)! Ak je šnúra dostatočne dlhá, po vyjdení hlavičky z lona ju lekári jemne odmotajú. Ak je šnúra krátka, prestrihne sa na dvoch miestach, cvak-cvak, čo je aj zaznamenaná chvíľka pôrodu. Hoci bábätko je de facto ešte v ženskom lone. Paradox, čo? Narodené aj keď nenarodené...
„Don´t panic, but be ready!“ – to znie hodne rozumne nech to povie ktokoľvek. Aj vo chvíli keď „praskne“ plodová voda (za čo vraj môžu nejaký hormón, ktorý oslobí tú zátkovú membránu, čo zapcháva maternicu). Po takmer 40-ich rokoch praxe naša doktorka povedala, že to prasknutie neraz počuť. Prásk! A je to. A čo teraz? Ak ste v práci, doma v posteli, v kine, v aute či na večeri v meste? Don´t panic! Je však vhodné byť potom do jednej hodiny v nemocnici, čo znamená mať po ruke šoféra, zoznam taxislužby, číslo na sanitku a podobne. A trebárs aj vopred zbalenú tašku s najpotrebnejšími vecami do nemocnice. „Neraz je to to falošný poplach,“ upozornila. Keď tam dole niečo vyteká. V nemocnici na to rýchlo prídu, pomocou akýchsi vodičiek a lakmusových papierikov (či čo), na ktoré nakvapkajú tekutinu z onej časti tela. Eeee? „Neboj, mám už fľaštičku s tou kontrolnou látkou doma v chladničke,“ upokojila ma manželka. Fakt? Musím jej pripomenúť, nech mi pripomenie, ktorá to je. Aby som si ju nepomýlil s niečím iným pri varení. Veď viete, muži...
„A hlavne sa neľakajte, ak je plodová voda, ináč bezfarebná, zelenkavej alebo hnedastej farby,“ pokračovala lekárka smerom k ženám ktoré sa dojemne rovnakým gestom držali za viac ako 36-týždňové bruchá. Tá farba nie je nič iné ako kakanička toho malého drobca vnútri. Ktorý sa väčšinou pototo až po pôrode, ale občas mu ujde aj tam vnútri... Vraj normálka. A čo sa kakania týka, mnohé ženy sú vraj po pôrode prudko prekvapené, koľko ten malý uzlík s malým bruškom nakadí. A v kuse...
Epidurálka. Čoraz bežnejšia a objednávanejšia rodičkami. „Netreba sa jej báť! Anesteziólogovia vedia čo robia!“ povedala. Ak ešte pred ôsmymi rokmi, pri prvom pôrode (a v Bratislave) moja manželka epidurálny vpich cítila, au, dnes (aspoň tu v Bruseli, v tejto nemocnici) vpichu predchádza lokálna anestézia, takže dámy nič necítia. Ani potom, počas pôrodu. „Vnímate tlaky, kontrakcie a pohyb dieťaťa, bolesť je však eliminovaná.“ A dodala, že mnohé rodiace majú pocit, že dieťa pri štelovaní sa do správnej východiskovej polohy tlačí aj na iný otvor tam dole ako ten jediný správny. „Nejedna už vytreštila oči, že nie, tadiaľ nie!“ dodala s úsmevom. A pridala k tomu info, že pred pôrodom je u rodičiek dobré vyprázdniť hrubé črevo. Dieťa má viac miesto na výstup z abdominálneho priestoru a žena sa nemusí hanbiť ak sa pri pôrode toto, veď viete... Stáva sa. „Ale ak aj, nedbajte na to, nehanbite sa, my sme profesionáli, my sme zvyknutí na všeličo, dôležité je, že sa rodí dieťa a že je to vaše dieťa!“ Musím priznať, že takáto otvorenosť sa mi páčila. Dúfam, že aj budúcim mamičkám, lebo v tej chvíli bolo ťažké čítať v ich tvári.
Dvojhodinová tolkšou o tom, čo nás čaká a neminie, áno, nás, oboch rodičov, bola oveľa obsiahlejšia ale ubehla rýchlejšie ako som predpokladal. Uvedomujem si, že hoci príchod dieťaťa je radosť, pre ženu je to neraz martýrium, že do hry vchádza obrovské množstvo faktorov a náhod, že najmenej osemkilový tlak (bábo, voda, placenta) na lono je málo príjemný, že narastajúce brucho kriví chrbticu, vedie k opúchaniu nôh, atď., a ajhľa, ženy aj napriek tomu to už po tisícročia podstupujú, rodia a trpia, trpia a rodia... Keby sme mohli, boli by sme muži, chrabrí a bojachtiví, ochotní podstúpiť toto všetko??? Zvládli by sme to vôbec?
Nemôžem tiež zabudnúť na opakovanú pripomienku lekárky: „Buďte radi, že rodíte tu a teraz.“ Rozumej tu, v tejto časti sveta (západ, Belgicko, Brusel) a nie v rozvojových krajinách bez náležitej starostlivosti . Čo sa dalo z jej narážok vydedukovať. A teraz, čiže v dobe keď neonatológia natoľko pokročila, že pred-, pôrodné a popôrodné riziká sa značne zminimalizovali. Chce to ešte dodať, najmä v drahých, dobre vybavených a súkromných klinikách, ale to je samostatná téma na dlhé debaty!
Nechcem sa považovať za experta už po prvej spoločnom predpôrodnom posedení, ale myslím si, že by to muži mali absolvovať. Vrhá to iný pohľad na ženu , na to, čím všetkým si musí prejsť a čo všetko sa v jej vnútri odohráva! Poučenie z priebehu o pôrode by som doprial najmä mužom, ktorí ženu vnímajú ako prívesok svojho ega. Mužom z kultúr, kde je žena vnímaná ako stroj na rodenie detí. A všetkým tým čo rodovú nadvládu (mužov) považujú za jedinú správnu vec. Možno by potom aj oni pochopili, že vety o pánovi tvorstva či silnejšej polovičke sú naozaj iba púhou metaforou.
P.S.
Možno sa raz splní predstava spisovateľky Louise Mc. Bujoldovej z jej sci-fi ságy o planéte Barrayar, že deti sa budú rodiť v „maternicových replikátoroch.“ Po milej činnosti oplodnenia vajíčka spermiou sa cytoblasty presunú do umelej maternice s prísunom všetkých živín a monitory odkontrolujú správny rast a vývoj plodu. Potom tento blog a tieto úvahy stratia zmysel a budete ich môcť vymazať.
