No a takmer som to nestihol. Tvoj príchod na svet, Sonička. Po prebdenej noci (bdela najmä maminka) sme už ráno o polsiedmej boli v nemocnici a sledovali krivky kontrakcií na monitore. Ja som sledoval ako sa maminka premáha aby pri nich nekričala. Vraj sa tá bolesť dá ťažko vysvetliť – vlna stúpajúceho bolenia od chrbtice až po panvu. A neskôr, keď sa odvolala na Nobela, už s ihlou v chrbtici cez ktorú prúdil do jej tela bolesť tlmiaci happy cocteil, som si odskočil na čaj a croissant. Vraj času je ešte dosť, povedal lekár. Do pôrodu. Nebolo. Ani som si nestihol objednať, keď v kaviarni, dole pri recepcii, zazvonil mobil. “Poď, už to začalo!” zafučala tvoja maminka.
Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky platí už od Ceasara. Pred siedmymi rokmi, v jeden štvrtok ráno, keď sa narodila tvoja sestrička ma lekári v ružinovskej nemocnici (na vlastnú zodpovednosť) navliekli do oranžovozeleného mundúru s čiapkou na hlave a ruškou cez ústa. A mohol som sa pozerať na Emmkine vyňatie z bruška iba spoza sklenenej steny. Cisársky rez. To bolo vtedy, keď okakala doktora len čo ju vybral von. Deviateho apríla - bol tiež štvrtok a ráno -, v bruselskej nemocnici Edith Cavell nikto po mne nič nechcel. Ani preukaz totožnosti, ani hygienický úbor, ani podpis, že ak omdliem tak na vlastné riziko, ani rušku cez ústa, ba ani len umyť ruky ma nevyzvali. Nie, že by som ich mal špinavé… Prekvapila ma taká benevolencia, ale tu je to zrejme ináč ako u nás a asi OK.
“Chceš vidieť, kde má hlavičku? Siahni si !” vyzval ma doktor už počas finále deja. Sestričky a fyzioterapeutka, ktorá odborne stláčala manželke brucho, fučala s ňou a celý čas ju upokojovala, že robí great job, ma našikovali ku Majkinej ľavici, aby som bol celý čas pri tom. Chvíľku som nechápavo civel na doktora, lebo pred všetkými tými ľuďmi mi bolo trápne siahať do lona, cez ktoré sa tlačilo čosi krvavotmavoškvrnité. Nakoniec som si nesiahol, ale pravdupovediac to, čo sa tlačilo von mi ako hlavička nepripadalo… Tá krv boli zvyšky placenty a to tmavé a vlhké vlásky mojej dcéry. Bože, aká je vlasatá, napadlo ma v prvých chvíľach. Táto zrejme nebude blonďavá po mne, ale čiernovlasá po maminke.
Videli ste už vyvrhnutú placentu? Poriadny kus hmoty! V tej nádobe kde ju hodili vyzerala ako akási spľasnutá obrovská améba. Chvíľami ma nutkalo si to odfotiť, keď som už cvakal všetko ostatné, ale povedal som si, čo s takou fotkou? Qui prodest? Ešte mi niekto vynadá…
Ako muž, som sa vlastne celkom držal. Nijaké mrákoty, nutkanie na vracanie pri všetkých tých krvavých fľakoch, zákrokoch, ihlách na zašívanie, zaštipcovanej žltohnedej pupočnej šnúre a vyvrhnutej placente. “Ja by som to veru nemohol,” povedali mi viacerí kamaráti. No pre ženu je to vraj dôležité. Mať vedľa seba blízkeho človeka. Hoci moc som nepomohol, lebo držanie za ruku a haldkanie po vlasoch pôrod asi neuľahčili…
Čo sa týka tých nepríjemných vecí, skôr ma zaskočila nemalá ihla v chrbtici pri epidurálke. Goš? Droat? Gauche? Droite? Ľavá-pravá. Odborník s tvárou suveréna sa pri práci na meridiáne chrbtice vypytoval manželky na svetové strany. A potom jednu ihlu, tú prvú a menšiu, nahradil väčšou a do tej vsunul čosi ďalšie a tým zabezpečil povestný happy cocteil proti bolesti. Nemalo to bolieť, ale Majka tvrdí, že príjemné to nebolo. Veď ani mne, hoci som sa len prizeral…
My muži vraj niektoré veci – čo sa týka grvidity a pôrodu – nikdy nepochopíme. Tvrdia rodičky. Jedno ale určite máme spoločné. Či aspoň podobné. Tým zdieľným súborom je radosť, šťastie, úžas a neviera že sa to naozaj podarilo – vtedy keď držíme ten malý balíček v náručí. To živé klbko, ľahučké, umrnčané, tak krehké, tak teplé a tak krásne! Nezúčastneným sa zvráskavená, žmúriaca a ešte fľakatá tvárička nášho batoľata môže zdať ako E.T. Navyše v Belgicku novorodencov v prvý deň ani neumývajú (až na druhý). Vraj to podporuje imunitu, ten povlak na koži ešte z maternice. Ja neviem. Možno. Pamätáte sa na repliku doktora Šafránka z posledného dielu Básnikov? Po pôrode svojho syna (stalos a to vo výťahu) sa Štepán pýta kolegu: “Hele, nezdá se ti, že vypadá jako Mike Jagger?” “To všichni, to voni všichni…” odpovedal pôrodník. My rodičia však vieme a vidíme svoje. Nič krajšie na svete vtedy neexistuje! Ako naše dieťa.
A tak, ako Majka nevedela opísať bolesť pri kontrakciách maternice, bojím sa, že ani ja presne nedokážem opísať stav duše a mysle po narodení dieťaťa. Eufória, nirvána, smiech, chuť objať celý svet a všetkým všetko odpustiť? Viem len to, že keď som volal rodičom, svokrovcom a aj mojej dcére, aby sa dozvedeli radostnú novinu a aby si zároveň vypočuli ako nádherne moje dieťa plače pri odlhlieňovaní zatepľovaní a má sa teda celkom k svetu, plakal som spolu s ňou. Od šťastia, dojatia, úľavy, radosti. Ani neviem. No za také slzy sa nehanbím!
A ešte viem, že na tento deň len tak nezabudnem. Ako by som aj mohol? Manželka v deň pôrodu oslávila 35. narodeniny. A potom never ľudovému prísloviu Aká matka, taká Katka!
