Jaromír Novak
Muž po pôrode
Pamätám si na vtip ešte zo žiackych lavíc. Dvaja muži sa rozprávajú o tehotených ženách a jeden sa pýta druhého: “Vieš, v ktorom mesiaci je dieťa najťažšie?” “???” “No predsa v desiatom! Vtedy ho už musíš nosiť aj ty!”
V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
Pamätám si na vtip ešte zo žiackych lavíc. Dvaja muži sa rozprávajú o tehotených ženách a jeden sa pýta druhého: “Vieš, v ktorom mesiaci je dieťa najťažšie?” “???” “No predsa v desiatom! Vtedy ho už musíš nosiť aj ty!”
“Ten. kto vymyslel epidurálku si zaslúži Nobelovu cenu.” Táto veta vojde do histórie. Do histórie našej rodiny. Nemám dôvod neveriť manželke, že kontrakcie bolia. Nevyčíňala ako tie ženské v amerických filmoch, ale človek nemusí byť ťažký empat, aby vycítil, že jeho manželka pri tom trpí.
Niekoľkokrát denne naňho pomyslím. Na Billa. Toho, ktorý si vo vlastnej šou vedel vždy bez problémov a dokonca s humorom poradiť s akýmkoľvek problémom svojich detí.
Pred pár rokmi by som bol zrejme anomáliou. Lebo muž má byť predsa ten, kto živí rodinu a žena má sedieť doma a starať sa o domácnosť. A basta! Nuž, časy sa menia a s nimi aj zvyky a verím, že aj postoje verejnosti. Chcem veriť, že muž, ktorý sa stará o domácnosť, kým jeho žena (oveľa lepšie) zarába už nebude iným mužom na smiech...
V prvé dni po našom presťahovaní sa z Bratislavy do Bruselu, moju dcéru dosť miatlo to, že v metre, na uliciach či v obchodoch alebo na ihrisku vída zahalené ženy. „Tatinko im je zima? Teraz v lete...“ nechápala. Nie, sú to moslimky, vysvetľoval som jem potichu do uška (nemám rád keď sa niekto na verejnosti, medzi neznámymi, prejavuje hlasno). „A čo sú to moslimky?“ nedala sa. Ach jaj, vedel som, že si k tomu musíme podrobnejšie sadnúť.
„Dnes si zaslúžiš detské šampanské!“ povedal som dnes večer mojej dcére. Emmka sa totiž definitívne naučila bicyklovať. Áno dnes a áno, som hrdý! A je mi jedno, že iné (šikovnejšie) deti sa bicyklujú už od veku troch rokov. Bravo im. Pre mňa je dôležité, že už to dokáže aj ona a že verí vo svoje schopnosti!
Dnes sme naživo videli belgického princa a princeznú a manželka mala šťastie aj na kráľovu manželku Paolu. „Videl si? Videl si to? Kývala mi z okna!!! Aha, to čierne auto. Mala taký veľký klobúk a kývala všetkým ľuďom. Preto ešte tlieskajú...“ šťuchla do mňa Majka. Ja som nič nevidel. Ani klobúk, ani kráľovnú. Unavene som si vystieral nohy sediac na obrubníku pred sochou kráľa Leopodla II. A rozmýšľal, či tá vojenská prehliadka pri príležitosti štátneho sviatku Belgicka stála za to. Za to čakanie a státie na slnku.
Pred niekoľkými dňami bol u nás technik z Belgacomu a hurá, už aj my máme TV signál. Na našej novej adrese, v Belgicku. No, máme ako máme... Z takmer sto kanálov je väčšina po francúzsky a po flámsky, čo sú reči ktoré neovládame. Takže naša LCD telka sa aj naďalej v obývačke pekne vyníma ako dizajnotvorný prvok na skrini s príborníkom a pohármi.
„Dlho sme váhali,“ hovorím všetkým tým, čo sa ma (nás) pýtajú, prečo sme sa rozhodli odísť do zahraničia. Na nejakú dobu. Váhali sme medzi tým, či opustiť zabehanú istotu a rokmi vytvorené zázemie s kamarátmi, susedmi a kolegmi, spokojnosť s tým, čo máme a čo sme dosiahli (vlastný byt, auto a nie najhoršia práca) a medzi zaujímavou ponukou zo zahraničia, ktorá manželke tak trochu „padla do lona.“ Po zvážení pre a proti sme sa nakoniec ocitli tu. V Bruseli, Belgické kráľovstvo, Európska únia.
Ooo, hvizdol som si v duchu, keď som jedno minulotýždňové ráno, ešte pred odchodom do práce len tak náhodou prepol TV na Music Box a ocitol som sa in medias res, rovno uprostred duetu černokňažníka a sexi dračice.
Hlavne teraz v zime. Prídem večer domov (čo na tom, že je iba päť? Je tma, tak je večer a bastafidli), odložím kľúče do skrinky za dverami, vyzujem sa, zavesím kabát, vyberiem najskôr z neho oba mobily (služobný a súkromný), pošlem dcéru, ktorá sa takmer polhodinu vyzlieka a vyzúva vycikať sa, zažnem svetlo v obývačke, tašku hodím na jej tradičné miesto (žuch!) a idem si naliať drink.
Závidím rodičom z filmov. Z filmov rodinného typu. Keď je čas uložiť deti spať. Strih na detskú izbu, dieťa v postieľke, filmová mamka alebo ocko dočítáva rozprávku, potom svoju ratolesť pohladí, pobozká, zaznie obligátne Mám ťa rád a decko celé šťastné zatvára očičká a spinká. Jééj, tak to by som bral. Hneď teraz!
„Muži neplačú!“ počúvam už od detstva. Od starších kamarátov, od rovesníkov, od členov rodiny, zrejme zovšadiaľ. Je to akoby vekmi a pravidlom, že silnejši prežije, zakódované v ľuďoch, že ženy sú tie, ktoré boli stvorené pre city a nehu a muži skôr pre razanciu a tvrdosť, dokonca bezcitnosť až krutosť, ktoré kedysi zaručovali úspech v boji. Vraj iba to z mužov robí mužov. Slzy sú z tohto hľadiska babské..
Priznám, že nechodím tam rád. Na cintoríny. Hoci dnes, v prvý novembrový deň by sa niekam patrilo zájsť. Keď už nie som v rodnom meste mojich predkov. Lebo netreba zabúdať. A o mŕtvych len dobre.
Zrejme vám tento titulok nič nehovorí. Ani nemá ako. Ide o frazeologický kalk z rumunčiny (n-ai şapte ani de-acasă), kde „nemať sedem rokov z domu“ de facto znamená nemať dobrú výchovu a slušné správanie. Ide o prvých sedem rokov života dieťaťa, v ktorých jeho maniere, etiku a vôbec postoj k ostatným ľuďom u okoliu formujú hlavne rodičia.
Prezerám fotky z dovolenky a mám úsmev od ucha po ucho. Bodaj by nie, veď sa mi podarilo „zvečniť“ mimoriadne vzácne chvíle. Tie, počas ktorých vzniklo čosi ako prvá detská láska. Prinajmenšom očarenie, ktoré nám dospelým pripomína, že život je iba sled okamihov a tie si treba vychutnať. Je jedno v ktorom veku.
Mám už dávno v hlave taký projekt. Že pozháňam čo najviac pesničiek kde sa spieva o Márii (je ich dosť), urobím z nich unikátnu kompiláciu (taká hudobná všehochuť) a toto CD-čko, jedinečné na celom svete, potom venujem mojej manželke. V jeden konkrétny deň v roku. Keď je v kalendári dňu pridelené iba jedno meno. Mária. Ako dnes. Ale opäť mi to nevyšlo.
„Svet piesku.“ Tak sa volá netradičná výstava, ktorá sa koncom minulého týždňa začala v nemeckom meste Travemünde. Vyše 300 000 turistov, hlavne Nemci, sa prišlo pozrieť na gigantické sochy z piesku. Krásne a nádherné, náročné na stavbu. Ja som tam nebol. Ani ako turista, ani ako „sochár.“ Ale sochy, aj keď menšie som staval. Ako každý rok na dovolenke pri mori.
„Čo si myslíš, máme my harmonické manželstvo?“ zničoho-nič ma dnes večer touto otázkou prekvapila manželka. Zdvihol som oči od rozčítanej knihy (našiel som v antikvariáte novú vec od Bena Eltona!) a pozrel na ňu tým pohľadom atožeakočomábyť?