reklama

O chudobe na Kube

Horšia ako chudoba materiálna je vraj chudoba ducha. Je v tom veľký kus pravdy. Po vyše dvoch týždňoch potuliek po Kube môžem/e skonštatovať, že áno, na Ostrove slobody je veľká bieda, chudoba je citeľná na každom kroku, ale ťažko hovoriť o chudobe ducha. Tak ako sa oficiálny kubánsky režim pýši nadpočtom lekárov (59 doktorov na 10 000 ľudí) a vysokoškolsky vzdelaných ľudí (vyše 300 000 učiteľov), neoficiálne možno skonštatovať, že na Kube je nespočet (svetom) neobjavených talentov – či už v speve a hudbe, maliarstve a grafike, tanci alebo literatúre. Tvorivosť je tu univerzálna – dokonca už pri systéme prežitia pri priemernom pate 12 eur, môžeme hovoriť, že Kubánci sú vysoko vynaliezaví. Nič iné im ani nezostáva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Vyroba guarapo v udoli Vinales. Guarapo je velmi prijemny dzus z viackrat pomletej cukrovej trstiny - lis je stary niekolko generacii, ale funkcny!   Fotka na otvaracej strane - dom z centra Havany, ktory uz podlahol zubu casu.
Vyroba guarapo v udoli Vinales. Guarapo je velmi prijemny dzus z viackrat pomletej cukrovej trstiny - lis je stary niekolko generacii, ale funkcny! Fotka na otvaracej strane - dom z centra Havany, ktory uz podlahol zubu casu. (zdroj: Jaromir Novak)

 Keby sa dalo, kubánski speváci by vraj kadečo povyhrávali na udeľovaní hudobných cien Grammy. Ale hádajte, koľkí z nich dostanú americké vízum? Áno, ani jeden. V tomto duchu nás uviedol do reality náš kubánsky sprievodca. Ak sú obyčajní Cubanos frustrovaní spôsobom života aký musia žiť, o umelcoch (ale aj športovcoch) to platí stonásobne. Nie vlastnou vinou nedokážu preraziť múr, ktorý ich obmedzuje.

  O chudobe na 11-miliónovej Kube sa dá hovoriť a písať dlho. O problémoch s bývaním (byt v Havane získate iba výmenou za iný byt) a domoch, ktoré stoja už len silou vôle. Staré domy s chátrajúcimi balkónmi, z historického centra Havany, ktoré je na zozname chránených objektov UNESCO. Každý rok tu vraj padne okolo 300 budov. O rodiny tam žijúce sa režim postará, či im to však vyhovuje (možno aj hej, keď im strecha nepadá na hlavu) to už nevieme. Tých domov je škoda. Stačí si z havanského Malecónu odskočit iba o uličku-dve vľavo, mimo oficiálnych námestí, kde sú už niektoré budovy opravené, a prestanete chápať. Na „dobrej adrese” v „Havana vieja” čiže starom centre sú skvosty koloniálnej architektúry, ktoré nebojujú proti zubu času a vlhkosti preplnenej morskou soľou. Nemá kto bojovať. A za čo. Vládny režim sa prioritne stará o základné veci ako je napríklad rozdeľovanie potravín obyvateľstvu. Tieto domy patria štátu. Ich obyvatelia  aj keby mali na to prostriedky (akože nemajú!), tak nebudú zveľaďovať niečo, čo im nepatrí. A tak staré centrum Havany vyzerá dezolátne. Lepšie je bývať v okrajových štvrtiach (napr. Miramar), kde sú domy a vilky s väčšou dávkou intimity, zelene a súkromia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 S chudobou sa človek stretne všelikde na svete. V prípade Kuby je špecifické to, že celá krajina sa vezie „v jednom voze.” Ľudia sú si vo svojej biede a nedostatkoch rovní. Väčšinou. Autá patria štátu. Tie modernejšie, čo znamená porevolučné, čiže s rokom výroby po 1959. Tie staršie, americké Chevrolety, Lincolny, atď. patria súkromným osobám a čuduj sa svete, stále jazdia! Niekedy tiež iba silou vôle. Keď sme sa v Santiagu de Cuba viezli na hrdzavom Chevrolete vyrobenom v roku 1948 ani som neveril, že dorazíme na 20-km vzdialenú pláž. V pohode. Pôvodné čalúnenie už chýbalo, tak ako aj stierače (ale na Kube vraj neprší!), kľučky na dverách či páčky na otváranie okien. Prevodovka viackrát zváraná, niektoré okná prelepené páskou, aby zamaskovali praskliny. Najviac ma však šokoval ukazovateľ kilometrov: 839 635 najazdených kiláčov. „To si nevšímaj,” naznačoval šofér, ktorému sa zapáčila prezývka Al Capone (kvôli typu auta). „Ten už dlhé roky nefunguje...” Jazdili sme na aute, ktoré dávno prekonalo milión kilometrov. Možno aj dva, ktovie? Náš Al Capone nebol majiteľ vozidla. Iba si privyrábal šoférovaním. Načierno, pravdaže. Hoci režim už začal povoľovať niektoré súkromné podnikateľské činnosti, najmä v sektore služieb, Kubánci si zvykli, že najistejšie sú príjmy pomimo. Ťažko odhadnúť podiel čiernej ekonomiky, keď na Kube nie sú jasné ani oficiálne hospodárske ukazovatele...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Jedno je však isté: Kubánci sú veľmi podnikaví! Platí to o umelcoch, ktorí však z nášho hľadiska za babku predávajú svoje nádherné diela, ale najmä o poskytovareľoch služieb. V každom meste je záplava bicyklorikší a motorikší, ako huby po daždi pribúdajú tzv. paladario (súkromné reštaurácie), kde síce varia dobre a chutne, ale za ceny podobné ako v štátnych reštauráciach, pričom ich hygiena, vybavenie a zariadenie je z kategórie božemôjkdemášoči?! Najmä toalety sú javom mínusovým. To ale všade. Aj na menších hoteloch, benzínpumpách a tých pár motorestoch pri ceste. V rámci súkromného podnikania sa rozmáhajú aj „zimmer frei” – bývanie na casas particulares označených nad dverami logom nedokončeného oka je však často iba pre dobrodruhov. Opäť tá hygiena, ošarpané steny, ruské postele, možno hmyz a tie záchody.... Miestni to však vyvažujú srdečnosťou a nízkymi cenami. Zaujímavou črtou – najmä keď si spomenieme, ako je to na Kube s dopravou – sú podnikatelia, ktorí prenajímajú svoje obývačky ako úschovne pre bicykle. V čarovnom mestečku Bayamo (hádam najčistejšie na Kube) sedela pani pred domom, záves do obývačky odhrnutý a nad dverami nápis SE CUIDAN BICI. Úschovňa pre bicykle. Za pár drobných vám ich tu postrážia a vy sa zatiaľ môžete bez obáv poprechádzať po námestí so svojou „mangito.”

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Cestovka nás upozornila už pred odchodom na zájazd, že je dobre zobrať niečo na rozdávanie. Z nášho hľadiska drobnosti: perá, tričká, cukríky, zapaľovače... To až tak nezaťaží kufor. Zobrali sme. Hádam každý. „Ak máte niečo na rozdávanie,” poučil nás bubosprievodca, „tak si to nechajte pre východnú časť ostrova. Tam je chudoba najväčšia.” Ďaleko od Havany. A tak sa stalo, že najštedrejší sme boli v 50-tisícovom mestečku Baracoa, ktoré volajú aj splachovač Kuby. Tak často tam prší... A často tam Atlantik vypení cez Malecón a zničí ďalšie chatrné budovy. Stalo sa tak aj tri dni pred našim príchodom do mesta. Neviem, či ste už zažili tú radosť z rozdávania... Až v takýchto končinách človek pochopí, že niekomu naozaj postačí málo ku šťastiu. Tí obdarovaní, najmä deti, sa vždy usmiali a pekne poďakovali. Za hocičo... Nezabudnem ako pred vchodom do Guantanáma amarillo (ten, kto zastavuje autá a priraďuje do nich stopárov) prekvapene obracal v rukách (firemnú) lesklú kľúčenku s tenkým fialovým svetielkom (na noc), od niektorého z našich účastníkov zájazdu. Nič také ešte nevidel. Určite to nepotrebuje, veď načo by už človek zamykal svoju chudobu za drevené schátrané dvere, ale preňho to bol kontakt s vonkajším svetom. S celkom iným svetom, s inou realitou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Áno, viem, tých pár mydielok, kľúčeniek, písacích pier či cukríkov nikoho nespasí. Určite však poteší. Aspoň na moment. A myslím si, že každá chvíľka radosti, každý úsmev, každé jedno potešenie – ako vyjadrenie pozitívnych emócií - obohacuje vesmír v ktorom žijeme. Nehrali sme sa na Ježiškov, aby sme sa ich chudobe vysmievali alebo sa jej čudovali! Nejeden z nás ešte pamätá, aký vzácny bol pred rokom 1989 kontakt so svetom tam vonku, za múrom. Kubánci však nemajú múr, ale more. Dosť veľká prekážka. Nie však dostatočná nato, aby sa každú noc niekoľkí odvážlivci nevydávali na 200-km púť po vode smerom k Floride. A tak sa dostávame ku kubánskym emigrantom v USA, hlavne na Miami.

 Americkí Kubánci sa vraj nevedia dočkať, keď sa budú môcť vrátiť domov, na slobodnú Kubu. Zatiaľ tým, čo zostali doma pomáhajú tak, že im zasielajú peniaze. A  čudujsasvete, kubánsky režim tomu nebráni. Prečo by aj? Veď do krajiny sa dostávajú prepotrebné devízy. Ono to aj vidieť – idete večer po ulici, nízke domčeky, rozbité dvere, okná bez skiel, ale v obývačke veľká farebná telka! Takú si bežný Kubánec za mesačných 12 eur veru nekúpi. Takáto pomoc ale vraj zlostí americkú vládu, lebo nabúrava jej koncept tolálnej ekonomickej blokády socialistického ostrova.

 Nedostatky vidí človek všade, najmä však v štátnych obchodoch. Darmo sú tam traja či štyria zamestnanci, keď v potravinách vidíte na pulte iba jednu veľkú salámu na ktorú sadajú muchy... Aj tovar v zmiešaných obchodoch pôsobil na nás odstrašujúco socialisticky, nevábne a neužitočne. Lekárne síce naoko pôsobia, že majú plné regále, ale keď sa prizriete bližšie, dokopy je tam asi šesť druhov liekov. V tomto smere je americké ekonomické embargo (od roku 1962) na Kubu asi najciteľnejšie. Darmo je dobré zdravotníctvo (okolo 12 000 kliník na vidieku), keď chýbajú niektoré lieky. Ale Cubanos sú aj v tomto vynachádzaví – našli napríklad náhradu za viagru. Je to tzv. tabletka PPG a 20 tabletiek vyjde na 20 CUC (cca 16 eur). Odbočím od témy a pripomeniem, že sex je na Kube dôležitý aspekt života, Kubánci o svojom „cuchi-cuchi” hovoria oveľa otvorenejšie a častejšie ako je tomu u nás. Sexual harrasment – čo to preboha je???

 Kube by určite pomohlo, ak by sa potvrdili bohaté náleziská ropy na severe ostrova. Nórski prospektori tam už vŕtajú... Kuba dováža ropu predovšetkým z Venezuely od kamaráta Huga Cháveza v rámci akéhosi barterového programu lekári za ropu. Kubánski lekári sú naozaj dobrí a hlavne lacní. Havana sa stala rajom plastickej chirurgie a mnoho Západniarov a Západniarok tam už nechalo svoje pôvodné nosy, vrásky a tukové vankúše...

 Biedu v doprave do istej miery zachraňujú Čínania – posielajú svoje autobusy značky Yutong, ale stále je to málo. Popri ceste smerom na Zátoku svíň sme uvideli pútač, na ktorom stálo, že americká ekonomická blokáda Kubáncov každý deň stojí 300 autobusov. Nik nevie, kto a podľa akého kľúča dospel k tejto pravde, ale doprava je tu naozaj zúfalá. Voči ich realite sme sa my v našom klimatizovanom a pohodlnom turistickom autobuse štátnej spoločnosti Cubanacan cítili ako vo vate. Verte mi, na Kube nevyjde ani jedno koleso nazmar! Všetko sa dá použiť, znova a znova. Hm, asi by som mal prestať reptať na naše bratislavské MHD... 

 

 Tváre chudoby a biedy na Kube sú tisícoraké. Či už je to na vidieku alebo v meste, jedno však majú všetci rovnaké: momentálnu bezvýchodiskovosť. Hoci Raúl Castro, ako nový líder odštartoval niektoré „reformy” – Kubánci už môžu vlastniť mobily (doteraz ich mali ale prihlásené na cudzincov žijúcich na Kube), CD a DVD-prehrávače, môžu chodiť do hotelov, kde doteraz mohli iba zahraniční turisti... Je to málo, je to smiešne? To by ste tam museli žiť, aby ste to ocenili. Raúl Castro po prebratí moci od Fidela vyzval ľudí (cez podniky, fabriky a organizácie), aby otvorene a bez obáv napísali, čo ich trápi. Prišlo vyše milióna listov. Áno, Kubánci sú nespokojní. Dobre vedia, že tam vonku sa žije ináč. Vedia aj to, že za súčasný stav je vinný nielen bývalý Sovietsky zväz, ktorý v roku 1991 vo svetle nových reálií odmietol hospodársky podporovať Kubu (ako dlhé roky predtým) a dvojgeneračné americké embargo, ale aj ich domáca politika. Ale čo s tým?

 Mnohých cudzincov doslova šokuje, že Kubánci sú spokojní a šťastní a nestratili zmysel pre humor. Aspoň sa tak tvária.Vo svojej istote toho mála, čo majú na prídel a v istote hojnosti rumu. Je to málo, to čo majú, ale je to ich! Spája ich akási solidarita a svojpomoc, na ktorú sme my už zabudli. Ale aj oni sa raz dočkajú zmeny. Lebo nič nie je večné, nijaký režim. Už z princípu. A tak príde doba, keď aj na Kubu vtrhne „materiálno” – hojnosť tovarov a doba tranzície. Čo to urobí s národom by sa mohli Kubánci poučiť s východnej Európy – strata solidarity, závisť, roztváranie sociálnych nožníc, nárast cien, kriminality (ktorá je teraz smiešne nízka) a prostitúcie (Kuba bola pred rokom 1959 známym bordelom Ameriky). Na strane druhej to bude politická sloboda ako aj ozajstná šanca pre podnikavcov, šikovných ľudí ale aj tých bez chrbtovej kosti a charakteru. No hlavne to budú – snáď – prepotrebné investície do infraštruktúry, cestovného ruchu, záchrany architektúry a rozvoja vidieka. Kubánci z Miami už našetrené majú, vedia ako funguje kapitalistický trhový systém a radi by sa vo svojom pôvodnom domove hrali na „pánov.” Tak či onak, Kuba má šance na rozvoj! To nevidí iba slepý. A ak si chce Kuba čo najviac zachovať zo svojej kubánskosti so zmenami – postupne a čoraz viac – by mala začať už teraz. Aby šok z budúcnosti nebol taký brutálny.

 

BODKA NA KONIEC: Aristid, náš kubánsky delegát tvrdí, že radový Kubánec má len tri veľké problémy: bývanie, dopravu a svokru. Pričom tie prvé dve sa raz možno zmenia k lepšiemu...

Jaromír Novak

Jaromír Novak

Bloger 
  • Počet článkov:  145
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík:  Family portraitBELŽIKROmaniaSúkromnéSvet je malý (ale nádherný)

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu